THE CURE - Songs Of A Lost World
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
V poslednej dobe akoby sa roztrhlo vrece s koncertmi veľkých mien v košickej Steel Aréne. Tentoraz, ale organizátor siahol na nie príliš mediálne známy, ale hlavne hudobne netradičný súbor japonských bubeníkov. Nakoniec sa tento „risk“ vďaka dobrej propagácii, hlade miestnej populácie po koncertoch, no hlavne svojej zaujímavosti ukázal ako dobrý ťah, ktorý prilákal na košický zimný štadión niečo málo cez päťtisíc platiacich divákov. Japonských bubeníkov som už mal možnosť zažiť pred dvoma rokmi na festivale Hodokvas 2005, kde sa predviedlo duo HIDAJIMBO, kombinujúce hru na klasickú zostavu bicích s tradičnými japonskými bubnami. Táto skúsenosť bola natoľko zaujímavá, že váhať s návštevou koncertu YAMATO by bola chyba.
Na japonské pomery začali YAMATO tak trochu netradične s asi štvrťhodinovým meškaním, čo ale určite nikomu v obecenstve nevadilo. Desiatka účinkujúcich (z toho päť žien) predviedla dychberúcu rytmicko-dynamickú show s recesisticko-divadelnými a gymnastickými vsuvkami. Začali v plnej zostave kompozíciou s názvom „Yakara“, ktorá má byť oslavou telesnej i duševnej mladosti. Postupne sa na pódiu objavovali v rôznych počtoch a podľa potreby sa striedali a dopĺňali. Dominantou pódia bol bubon Odaiko (váži vyše 500 kg), ktorého zvuk dokázal riadne rozvibrovať svoje okolie. Možno aj z jeho zvuku čerpali hráči tú neuveriteľnú energiu, s ktorou sa pustili do hry. Bubny vo veľkostiach od malých jednoručných bubienkov až po spomínaný Odaiko, paličky od normálnych klasík až po palice vo veľkosti násady na krompáč. Ruky bubeníkov bolo vidno málokedy, väčšinou sa dali zazrieť len rôzne rozmazané šmuhy, ktoré ukazovali, kde ich končatiny lietajú. Pobiehať, lietať a skákať po pódiu vlečúc rôzne bubny, striedať paličky a udržať nezriedka šialené rytmy bol výkon priam závideniahodný. Bubeníci Taiko sa udržiavajú v kondícii každodenným spoločným hraním, ale aj športovaním. Ako odznelo deň pred koncertom na tlačovke, Taiko žijú spolu v jednej komunite, so skoro vojenskou disciplínou. Takto sa dokážu na svoje vystúpenie stopercentne pripraviť, čo je na ich výkonoch aj vidno. No na ich osobný život takýto životný štýl zjavne nemá priaznivý vplyv, a tak vraj vládne v súbore veľká fluktuácia. Hudba, ktorou sa YAMATO prezentujú, je síce postavená na tradičných nástrojoch a postupoch, no je skrz-naskrz moderná. Po prvých päťdesiatich minútach nasledovala skoro polhodinová prestávka, počas ktorej sa hudobníci prezliekli z čiernych tielok a teplákov do tradičných kimon. Verím, že pauza bola pre hudobníkov potrebná, pretože ich nasadenie bolo doslova vražedné, no zabrzdila nastúpený spád prestavenia a podľa mňa bola mierne kontraproduktívna. Našťastie YAMATO dopomohli publiku k rýchlemu návratu k rytmom starovekého Japonska a k predošlej nálade. Okrem klasických japonských bubnov použili YAMATO v menšej miere aj iné japonské tradičné hudobné nástroje. Napríklad v skladbe „Rekka“ japonské shamisen gitary, v songu „Garakuta“ malé činely „chappa“. Práve „Garakuta“ asi najviac zaujala prepojením hudobného, ale aj komického divadelného umenia. Táto „hudobná scénka“ mala za úlohu ukázať pohrávanie sa s dušou zvuku, keď vo forme akejsi zvukovej gule lietala od jedného svalnáča k druhému. Tesne pred koncom bolo možné začuť aj (asi) xylofón, ktorý sa mi ale nepodarilo zazrieť. Okrem nadšenia publika z ich inštrumentálnej a telesnej zdatnosti vyvolávali Taiko v aj salvy smiechu, keď si uťahovali sami zo seba, ale aj z divákov. Práve tieto divadelné a akrobatické vsuvky dokázali vykryť slabšie miesta, keď by už len bubenícke umenie nemuselo stačiť a mohlo by začať nudiť. Komunikácia medzi YAMATO a publikom prebiehala intenzívne po celý čas koncertu, až nakoniec vyvrcholila aktívnym prístupom a spoluprácou publika v poslednej kompozícii „Shin-On“. Už pred ňou sa skupina dočkala zaslúženého standing ovation, po skončení sa opakujúceho. Práve v tejto skladbe hral hlavnú úlohu bubon Odaiko, ktorého vibrácie pocítilo publikum až hlboko vo svojom vnútri.
Zámerom YAMATO bolo zladiť tlkot sŕdc publika s ich rytmom a takto dosiahnuť spoločný pocit neopakovateľnej sugescie.
Čo povedať záverom? Podarená akcia na vysokej úrovni, tak po umeleckej, ako aj zábavnej stránke. Tých niekoľko málo negatív, akými boli nie práve najlepšie ozvučenie (slabý zvukový park na tak veľkú halu) alebo vyššie opísaná prestávka, dokázali YAMATO ľahko vyvážiť, čoho dôkazom bolo spokojné a baviace sa publikum.
Playlist: Yakara (Mladík plný vitality), Hayate (Vietor, ktorý rýchlo vanie), Rekka (Zúrivý oheň), Kizashi (Znamenie), Raion (Hrom) Rakuda (Ťava), Garakuta , Shin-On (Tlkot srdca)
Foto: autor (http://foto.antik.sk/users/koscj/YAMATO)
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.
(Raw) blackmetalový projekt z pokojíčku se vším všudy. Tentokrát za materiálem stojí osoba pohlaví něžného. Slyším za tím trochu SATANIC WARMASTER, SARGEIST, ORDER OF NOSFERAT a nebo také WINTER LANTERN. Jednoduchá, leč dobře poslouchatelná deska.
Debutové album hardcore kapely, která je složena ze členů ve svém žánru vyhlášených švédských skupin OUTLAST a VICTIMS. Dvacet minut nekompromisního nátěru brousícího až do oblasti crustu.